Legend of Wolf Girl (20. Kapitola - Zlom)

14. března 2015 v 16:50 | Tsuki-chan |  Bleach

20. Kapitola
Zlom


Výlet na Okinawe sa skončil tak rýchlo ako sa začal. Bola to škoda lebo sme si tam užili veľa zábavi, posledný deň pred odchodom sme večer so Sorom potajomky odišli na pláž kde sme si sadli a ticho načúvali šumu mora.
"Trochu ma mrzí, že sa neobjavili morské panny," uškrnul sa Sora a ja som sa zasmiala.
"Neobjavujú sa nad hladinou, prečo by mali? Všetko čo potrebujú majú dole pod morom a v oceáne, nemajú záujem o ľudí a nestarajú sa o to čo sa tu deje," vysvetlila som a Sora si vzdychol.
"Škoda, chcel som vidieť morského panica," dodal pobavene a ja som sa rozosmiala.
"Prosím ťa nikdy im nehovor morský panici už keď chceš volaj ich morskí muži, nemajú radi keď si z nich tak iné rasy robia srandu," dodala som a on na mňa prekvapene pozrel.
"Nebodaj nejakého poznáš," vyhŕkol a ja som prikývla.
"Hej, volá sa Ros ale naposledy som ho videla keď mi bolo dvanásť a boli sme s rodičmi tiež tu na výlete ale v inej časti. Chodili sme sem pravidelne každý rok, prvýkrát som ho stretla keď mi bolo sedem, bol tak starý ako ja a stratil sa rodičom, v panike vyplával na povrch, s mamou sme sa zrovna naháňali pri brehu keď sme ho začuli plakať," spomenula som si na blonďavovlasého chlapca, ktorý v panike kričal na svojich rodičov.
"Mojej mame sa ho podarilo nejako upokojiť, prikázala mu aby s nami počkal, že jeho rodičia si ho isto nájdu, morskí ľudia majú veľmi silné puto so svojimi deťmi vždy vedia kde sa nachádzajú. Ja som sa za ten čas s ním spriatelila," pousmiala som sa. Sora ma bez prerušenia počúval.
"Aby som to skrátila z vďaky mi podaroval flaštičku s priezračnou tekutinou, keď trošku z nej kvapneš do mora alebo oceána vždy sa ti zjaví, tak každý rok keď sme chodili na dovolenku som sa s ním stretávala, hrali sme sa a rozprávali,"
"Mám začať žiarliť?" Spýtal sa ma s predstieraným hnevom Sora a ja som sa zasmiala.
"Samozrejme, že nie. Morskí ľudia sa nemôžu zamilovať do inej rasy len do tej svojej," opravila som ho.
"Hej? A čo ten príbeh o malej morskej panne?" Triumfálne sa na mňa uškrnul a ja som pozrela na more, v ktorom sa odrážal mesiac takmer v splne.
"Práve kvôli tomu. Vieš ako vznikli morskí ľudia Sora?" Spýtala som sa ho a on pokrútil hlavou.
"Bohyňa morí a oceánov Aqua sa raz zamilovala do ľudského muža, ktorý bol pohltený v jednom z jej morí. Zachránila ho a odvtedy vždy na neho dávala pozor. Jej láska k nemu postupne tak rástla až sa rozhodla vzdať sa svojich síl a stať sa obyčajným človekom. Ostatní bohovia ju varovali, že to neskončí dobre, boh sa nemôže len tak vzdať svojich síl pretože vo svete by zavládol chaos a keď je boh premení na obyčajného človeka nedožije sa viac ako jedného roka. Aqua si však nedala povedať, vzdala sa svojich síl a stala sa človekom. Vo svete zavládol chaos, moria a oceány sa vylievali, vznikali obrovkské Tsunami, neustále sa v nich tvorili víri, ktoré pohlcovali lode pretože nebol nikto kto by ich viac strážil. Aqua si uvedomila svoju chybu až keď bolo neskoro, muž do ktorého sa zamilovala jej lásku neopätoval pretože už miloval iné dievča a jej nezostalo nič iné len zlomené srdce a výčitky kvôli smrti nevinných na moriach a oceánoch, ktoré ona prestala strážiť. Vedela, že zomrie a vedela, že keď sa to stane moria a oceány pohltia celý svet preto predtým než sa rozplynula na penu vyronila poslednú slzu a povedala: "Moje deti odteraz budete moria a oceány strážiť vy, nikdy sa nezaľúbite do človeke, nikdy nebudete milovať nikoho iného iba ostatné deti mora aby ste nezopakovali moje chyby,"
Z tej slzy vznili deti mora a odvtedy oni strážia moria a oceány. Tak ako Aqua povedala morskí ľudia majú medzi sebou silné puto, ešte viac silnejšie ako naše vlastné spútania ale narozdiel od nás tieto putá vznikajú len medzi nimi, nikdy sa nemôžu zamilovať do inej rasy," dorozprávala som.
"Vau, môj otec mi rozprával mnoho príbehov o tom ako vznikli rôzne rasy ale tento som v živote nepočul. Takže malá morská víla je vlastne príbeh o bohyni Aque?" Spýtal sa a ja som prikývla. Tento príbeh mi rozprávali rodičia keď som bola malá, zbožnovala som ich príbehy o tom ako vznikli rôzne rasy. Ako sa zrodili upíri, líšči démoni, incubusi, víli, mačací démoni dokonca aj ako sa zrodili vlkolaci.
"No a nemohla by si nakvapkať trochu tej tekutiny od Rosa do mora, chcel by som ho spoznať," prerušil ma z myšlienok Sora a ja som pokrútila hlavou.
"Nie, tu je vždy veľa ľudí a navyše už mám tej tekutiny málo, niekedy nabudúce," usmiala som sa a on si vzdychol.
"Bože, ty mi nikdy nedopraješ žiadnu zábavu," zamumlal a ja som ho naštvane capla po hlave.
"Ako prosím? Myslím si, že sa so mnou bavíš až príliš veľa," vyštekla som a on sa začal smiať.

Cesta v lietadle prebehla pokojne, musím sa priznať, že som bola sklesnutá, že sa náš výlet tak rýchlo skončil ale na druhej strane som cítila akési vzrušenie. Neviem prečo ale keď som odišla na výlet ozvala som sa rodičom len raz aby vedeli, že som v poriadku, no prekvapilo ma, že mi na druhý deň volala mama ako sa mám, potom mi zavolala na ďalší deň a znovu sa ma pýtala čo nové som zažila. Najprv boli naše rozhovory krátke a trošku trápne keďže sme nevedeli čo si povedať, na tretí deň keď mi znovu zavolala som sa už rozhovorila a popísala jej skoro všetko čo som zažila, dokonca aj ona mi vyrozprávala čo sa doma všetko prihodilo zatiaľ čo som bola preč.
Potom na štvrtý deň sa ozval aj môj otec a takisto sa vypytoval ako je na výlete. Dokonca ma informoval aj o tom, že k nám príde na návštevu dedko. Bola som taká šťastná keď mi povedal, že oni dvaja sa uzmierili, vedela som, že s dedkom po boku budem schopná svojim rodičom povedať pravdu o Sorovi.
Po tomto týždni kedy som síce bola od rodičov veľmi ďaleko som sa s nimi znovu aspoň trochu zblížila. Možno, že by sa veci medzi nami znovu mohli dať do poriadku, možno, že by som sa im znovu mohla otvoriť a začať sa snažiť s nimi zblížiť.
Všetci sme sa rozišli pred školou. V našom meste husto pršalo, ešte, že som si zabalila ten dáždnik. Sora ma bol kúsok odprevadiť, zajtra sa nestretneme lebo bude spln. Rozlúčili sme sa o ulici ďalej od môjho domu so sľubom, že po splne sa vidíme a ja som sa vybrala domov.
Ako vždy som sa nachvíľku zastavila pred bránou aby som skontrolovala auru, ktorá u nás vládla a ktorá bola teraz veľmi zreteľná. Uvedomila som si, že obidvaja moji rodičia boli nahnevaní, vystrašení a zmätení. Zaskočilo ma to a sama som nachvíľku spanikárila. Snažila som sa však rýchlo ukľudniť.
Potichu a hlavne nepovšimnuteľne som vošla dovnútra, tichučko sa vyzula a zložila tašku ktorú som niesla na pleci.
"Rukia prečo si mi to nepovedala skôr?! Mám právo to vedieť hneď!" Vyštekol zrazu môj otec. Pomaličky som pristúpila ku kuchyni kde sa obidvaja nachádzali.
"Prepáč, spanikárila som, nevedela som ako ti to povedať," vyhŕkla moja mama.
"Spanikárila? A prečo, preboha, nie je to niečo čo sa nám stalo prvýkrát," zavrčal.
"Pretože..." moja mama sa sekla a zhlboka sa nadýchla.
"Spanikárila som pretože keď som zistila, že čakáme ďalšie dieťa spomenula som si na všetko čím si musela prejsť Masaki keď dosiahla trinásť rokov," povedala nakoniec a ja som cítila ako sa moje srdce zastavilo. Môj otec sa upokojil a tiež si povzdychol.
"Rukia ty sa bojíš, že to dieťa, ktoré čakáš bude takisto slabé ako Masaki? Že z neho vo svorke urobia omegu?" Spýtal sa. Začala ma bolieť hruď, mala som pocit, že mi niekto vysal všetok vzduch z pľúc.
"Áno, Ichigo bojím sa toho! Bojím sa, že ho odvrhnú, isto budú mať o jeho sile pochybnosti už pred jeho narodením a budú o ňom neustále pochybovať lebo si budú myslieť, že bude slabé!" Vyhŕkla mama. Moje srdce sa roztrieštilo akoby mi ho niekto nasilu roztrhol na márne kúsky.
"Rukia to je smiešné, vieš čo sme si nedávno povedali, že už viac nedopustíme..." V tom sa môj otec sekol pretože sa mi z hrdla vydral tichý vzlyk, ktorý však obidvaja počuli. Nedokázala som sa ani pohnúť, tuho som si zvierala hruď úplne opontaná svojimi emóciami. Moji rodičia vyšli z kuchyne a zhrozene sa na mňa pozreli. Mama zalapala po dychu.
"Masaki," zašepkala a natiahla ku mne ruku no ja som jej ju surovo odstrčila.
"Nedotýkaj sa ma!" Zvrieskla som cez slzy a moja mama s bolestným výrazom stiahla ruku naspäť k sebe. Môj otec sa zhlboka nadýchol.
"Masaki," snažil sa na mňa hovoriť tichým upokojujúcim hlasom, "prosím, vypočuj si nás, my sme to tak nemysleli," hovoril ďalej ale ja som ho prerušili.
"Nemysleli?! Nie! Ja nie som hlúpa, už nie som tá trinásťročná naivka, ktorá vám všetko zožrala!" Vyhŕkla som a s prerývaným dychom si chytila hlavu.
"Ja som snažila," zašepkala som s plačom, "Vážne som sa snažila byť taká akú ste ma chceli mať, urobila som preto všetko čo bolo v mojich silách, všetko! Chcela som byť tá dokonála dcéra akú ste si vysnívali ale teraz si prídem ako hlupaňa. Prečo som sa snažila kvôli niekomu kto o to ani nestojí?!" Vyprskla som. Vtedy začala plakať aj moja mama.
"Masaki prosím, tak to nie je, my ťa máme radi, ľúbime ťa, ocko aj ja," šepkala. Po tých slovách som mala chuť sa hystericky začať smiať. Klamárka, aká odporná klamárka! Ako sa opovažuje niečo také povedať keď to vôbec tak necíti! Potom všetkom čím som si prešla kvôli ním? Po tom čo mi všetko zobrali?
"To stačí," zašepkala som, "Nechcem už viac týchto klamstiev počuť, odchádzam," so sklesnutou hlavou som sa vydala na odchod.
"Masaki počkaj," otec ma chytil za ruku a vtedy vlčica vo mne zúrivo zavrčala.
"Povedala som aby ste sa ma nedotýkali!" Vyštekla som, moje oči zažiarli na modro, zo zubov my vyrazili tesáky a druhou voľnou rukou, z ktorej sa teraz črtali čierne pazúry som sa zahnala po otcovi a surovo ho škrabla do tváre. Odskočil odomňa dozadu a chytil si krvácajúce líce, odkiaľ sa mu až po nos tiahol hlboký krvavý pás. Až vtedy som si uvedomila čo som vyviedla a s hrôzou som od otca odstúpila pár krokov dozadu.
"Ja..." zašepkala som v panike s očami plných sĺz. So strachom som len tak bez topánok vybehla z domu úplne ignorujúc volanie svojich rodičov, preletela som okolo brata, ktorý sa zrovna odniekiaľ vracal, zabočila za roh a stratila sa v uliciach plných domov.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lucy-chan Lucy-chan | Web | 14. března 2015 v 22:41 | Reagovat

fúha.... Všetko sa mi zdalo na výlete fajn, a potom...? Masaki pôjde buď k Sorovi alebo k jej dedkovi, takto hnusne jej klamať a ju podceňovať... Toto sú mi rodičia... :-!

2 Strangers Strangers | 15. března 2015 v 8:50 | Reagovat

TT_TT Chudina... To je strašný, ale teď bude mít zase Rukia mega depku, možná i Ichigo. Epic by bylo, kdyby zašla za Sorou, a Grimmjow by Ichigovi nakopal prdel, stejně všechny akorát štve... -.-"

3 Sora Sora | Web | 15. března 2015 v 14:21 | Reagovat

Bože, chúďa Masaki... dobre poznám ten pocit, keď sa snažím a nakoniec mi práve ten, pre koho sa tak veľmi usilujem byť iná, vmetie do tváre, aká som neschopná, že som úplne iná akú mal vo svojich dokonalých predstvavách. Ani sa jej nedivým, že odišla. Myslím, že len niekto, kto dačo podobné zažil, alebo má kvalitnú fantáziu z ocele, to mohol tak verne opísať... :-)

4 Palka Palka | E-mail | Web | 15. března 2015 v 21:34 | Reagovat

ďalší malý vlkolačík? :) to vyzerá zaujímavo... ale.. trošku nevhodná chvíľa na takéto reči... také patria za zatvorené dvere... a hlavne nikdy nie pred žiadne z detí... no čo ku tomu dodať, počuť to od vlastných rodičov musí byť poriadne podpásovka, ak keď ich vzťah nikdy nebol bohvieako dobrý... ten príbeh o morských ľuďoch je skvelý, len ma trochu hnevá, že do dalšej poviedky som aj ja plánovala niečo také, ale tak budem to musieť teda nejako pomeniť... na to mám ešte dosť času :) takže teším sa na pokračovanie :)

5 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 15. března 2015 v 22:44 | Reagovat

[4]: Vážne? Tak to ma mrzí, že som ti takto pokazila plány :-( ale tak myslím si, že to nemusíš meniť veď tento príbeh o morských ľuďoch bol len taký krátky a nerozvinutý a ty predsa chceš o tom písať celú poviedku a budeš mať určite lepšie nápady ako ja :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Video blogu:


záhlavie © Naoko Takeuchi

Sailor Moon 1991